1. časť
Toto je prvá časť mojej knihy s názvom: " Mesto upírov ". Nemyslite na Twilight ;)
„Lesly, prídeš sem nachvíľku, prosím?“Počula som zdola kričať mamu. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali štvrť na štyri. Už prešla hodina, čo tu len tak sedím. Strčila som nohy do vyšmatlaných papúč a zbehla dolu schodmi. „Čo mám spraviť?“ Opýtala som sa, keď som stála pri nej. „Vyber zo skrinky tú novú sadu tanierov, čo sme prednedávnom kúpili. Určite sa im bude páčiť. Nechcem zase vyberať tú zo svadby.“ Na dôraz prevrátila očami. Otvorila som skrinku a vybrala vyblýskané taniere. Opatrne som ich začala ukladať na stôl, aby som ich nerozbila. „ Kto má vlastne prísť? Pozvala si zase Andrey s rodinou?“ Andy bola jej najlepšia priateľka a často u nás trávila večery. Je to drobná žena s ohnivo kučeravými vlasmi a hruškovitou postavou. Má tri neposedné deti, Eriku, Jeremyho a Louisa a urasteného, vysokého manžela. Obaja sú veľmi zábavný a milý, preto mi nikdy neprekáža, keď prídu. Ale prečo chce na ňu zapôsobiť novými taniermi? „ Táto večera je pre mňa veľmi dôležitá. Do práce prijali novú advokátku a máme spolu pracovať na jednom prípade. Prišla až z Vancouveru, v ktorom bola preslávená tým, že vyhrala už veľa prípadov. To sa nám tu bude hodiť.“ Skontrolovala mäso, ktoré sa pomaly opekalo na elektrickom grile. Schytila nôž, vybrala si zeleninu a začala krájať. Ja som zatiaľ stihla všetko pripraviť. Bola som na seba hrdá ako pekne to vyzeralo. Dokonca aj mama si to všimla. „Skvelá práca zlatko. Ešte zober tento šalát, zakry ho a daj do chladničky.“ Podala mi veľkú misku plnú čerstvej zeleniny, na ktorú som sa veľmi tešila. „ Kedy majú vlastne prísť?“ Zakričala som, zatiaľ čo som si všimla, že mäso treba otočiť. Chytila som varechu s ostrými hrotmi a zapichla som do mäsa. „ Okolo šiestej. Neboj sa, všetko stihneme pripraviť.“ Utešovala skôr seba ako mňa. „Veď už máš všetko pripravené, tak zbytočne nestresuj. Ešte s niečím ti mám pomôcť alebo to už zvládneš?“ Pozrela som sa na kuchyňu, ktorá svedčila o varení. „ Už by som to mala zvládnuť. Aspoň si myslím. Ďakujem za pomoc.“ Keď som sa pozrela na tú spúšť v kuchyni, zobrala som utierku a začala utierať riady. Aj keď to nie je moja obľúbená činnosť s niečím pomôcť musím. Nechcem aby mame bolo horšie. V poslednej dobe je toho na ňu veľa. Teraz má ťažký prípad o chlapíkovi, ktorý o sebe tvrdí, že je upír a vraždí len kvôli krvi. Zabil už 4 ľudí z tohto mesta a konečne ho majú odsúdiť na doživotie. Tí ľudia boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Medzi nimi bola aj moja najlepšia kamarátka Molly. Keď som si na ňu opäť spomenula, po tvári mi stiekla slza. Opakom ruky som si ju však rýchlo utrela. Dúfam, že ho konečne usvedčia. Začala som utierať riad z umývačky. „ Ty si zlato. Ďakujem veľmi pekne!“ Povedala mama, ktorá práve prišla z pivnice s veľkou škatuľou pohárov. „ Mami nepreháňaš to náhodou? Veď máme veľa pekných pohárov, ktoré sa im budú určite páčiť. Tieto si dostala pred 2 rokmi a ešte nikdy si ich nevytiahla.“ Pozrela som sa zhrozene na škatuľu, ktorú niesla. „ Ale tieto sú najkrajšie, ktoré máme. Tie, čo sú na stole sú tiež pekné, ale tieto sú krajšie. Prosím ťa, mohla by si to ešte vymeniť? Ďakujem, ďakujem.“ So štrnganím položila krabicu na stôl. Nazrela som dnu a uvidela som zaprášené poháre s modro-červenými vzormi. „Musím ich pred tým ešte umyť, že?“ Postupne som ich vykladala, opláchla a snažila vyleštiť. Keď som to mala konečne hotové, zobrala som všetky poháre zo stola, zaniesla ich späť na ich pôvodné miesto. Nechápem, čo sa jej na týchto pohároch nepáči. Mali zelený spodok s krásnym žltým vzorom tiahnucim sa až po vrch. Nové poháre som porozkladala na stôl a išla som si hore oddýchnuť. Sadla som si na posteľ a sledovala som padajúce vločky za oknom. Len-tak si poletujú po svete a keď dopadnú, buď sa roztopia alebo sú z nich vrstvy snehu. Nemajú moc dlhý život, ale príroda áno. Je taká krásna, keď je zahalená bielou prikrývkou. Rada sledujem tento jav, ktorý prikryje celú Zem. Dokážem sa na to pozerať hodiny, predstavovať si ako sa niekde s niekým guľujem alebo staviam snehuliaka. Ľahla som si na posteľ a pozerala som sa na strop. Mala som na ňom nalepené reflexné hviezdičky. Mám to tu už od detstva, lebo som sa vždy bála tmy. Toto ma vždy vedelo upokojiť, dokázala som si predstaviť, že putujem vesmírom medzi miliónom hviezd. Vždy som zaspala a asi sa mi to stalo aj teraz, lebo som sa zobudila na to, ako na mňa mama kričí. „ Less si nachystaná?“. Najprv som nevedela o čo sa jedná, no neskôr som si uvedomila, že má prísť návšteva. „ Uhm. Hneď som dole.“ Rýchlo som si vytiahla nejaké rifle a moje obľúbené tričko. Malo na sebe tvár dievčaťa s bublinou „ I need freedom“ . Obliekla som sa, utekala do kúpeľne a prebehla som očami zrkadlo. Na tvári sa mi trochu červenal otisk môjho vankúša. Vlasy som mala v celkom slušnom stave, prebehla som si ich kefou a nechala ich voľne pohodené, siahali mi až po driek. Oči boli mierne červené, ale to časom zmizne. Zobrala som špirálu a naniesla ju na moje dlhé mihalnice. Nemusela som si ich nikdy vytáčať klieštikmi, nepotrebovala som to. Vždy mi pri tom vynikli moje trávové žiariace oči. Počula som zvonček, rozliehajúci sa po celom dome. Už sú tu? Obdivne som sa pozrela do zrkadla a sama seba som pochválila, že som taká rýchla a šikovná. Zbehla som dolu schodmi a postavila som sa do haly, keby náhodou chceli vziať kabáty. Mama okolo mňa prefrčala a ponáhľala sa k dverám. Ako tak okolo mňa prešla, cítila som úžasnú vôňu voňavky, ktorú som jej dala minulé Vianoce. Veľmi sa mi páčila a páčila sa aj jej, čomu som bola veľmi rada. Počula som otvorenie dverí, preto som nazrela do chodby. Uvidela som vysokú ženu s hnedými vlasmi vyčesanými do stiahnutého drdola. Pôsobila dojmom nedostupnej a veľmi namyslenej pani. Usudzovala som to z jej oblečenia, ktoré tvorilo lodičky na vysokom opätku, úzke rifle, ktoré si mohla dovoliť, kvôli jej úžasnej postave a kabát z kožušinkou na kapucni. „ Ahoj Molly. Som rada, že si priviedla aj rodinku.“ Povedala mama a kývla ostaným aby vošli dovnútra. „ Ahoj. Konečne sme tu, ďakujem za pozvanie. Veľmi si to cením.“ Molline ústa sa roztiahli do úprimného úsmevu, v ktorom bolo vidno jej dokonalé zuby a začala vyzliekať kabát. Pribehla som k nej a zobrala jej ho a opatrne som ho zavesila na vešiak, aby sa mu náhodou niečo nestalo. Molly ukázala na zvyšok rodiny a začala nás zoznamovať. „ Toto je Neil, môj úžasný manžel.“ Zobrala od neho šampanské a podala ho Jessice. „ A ešte tu máme moje deti Jessa a Ellu.“ V jej očiach bolo vidieť niečo, čo som nedokázala rozlúštiť. Niečo ako hrdosť a smútok? „ Dobrý večer. Kam si môžeme dať kabáty?“ Opýtali sa, zatiaľ čo už hľadali miesto na zavesenie. „ Tu je vešiak.“ Ukázala som do kúta miestnosti, v ktorej som stála. Ella okolo mňa prešla s pôvabom mladej slečny, ktorá vyrastala v bohatej rodine. Niektoré pramienky vlasov sa jej vlnili, hlavne neposlušná ofina. Jej plné pery vykúzlili úsmev vždy, keď si všimla, že sa na ňu pozerám. Ani som si neuvedomila, kedy okolo mňa prešiel Jess. „Ste už hladný alebo si radšej pozrieme telku?“ Opýtala sa mama, zatiaľ čo ukazovala Molly dom. „ Poďme sa najesť. Počula som, že si dobrá kuchárka, preto som ani neobedovala.“ Domom sa rozliahol zvonivý smiech. Všetci sa uškrnuli a podišli sme k stolu. „ Sadnite si ako chcete, zasadací poriadok nemám.“ Jessica pohodila ruka na dôkaz toho, že vážne nič nemá. Usmiala sa a išla do kuchyne, v ktorej už rozvoniavala čerstvá večera. Išla som za ňou, otvorila som chladničku a vybrala z nej šalát. Vložila som do neho naberacie paličky a položila ho na stôl. Neuniklo mi, že Jess sa od nich trocha líšil. Bol oveľa bledší ako Neil, Ell mala karamelovo hnedú pokožku, ako keby práve prišla z dovolenky. Molly bola mulatka a Neil beloch. Zatiaľ, čo sme všetko pripravovali na stôl, počula som vo dverách štrngotať kľúče. Dvere zavŕzhali, počula som ťažké kroky smerujúce do haly. Onedlho niekto nastrčil usmiatu hlavu do kuchynských dverí. „ Zdravím vás. Prepáčte, trochu som sa zdržal v práci. Hneď som pri vás.“ Ocko vybehol hore schodmi, prezliekol sa a opäť bol dole. „ Ja som Bob.“ Podal ruku najprv Molly a potom Neilovi. Neil vyzeral byť ako nejaký manažér z veľkej firmy . Mal pieskovo hnedé vlasy, ktoré mal úhľadne nagélované dozadu a jeho výrazné črty tváre zvýrazňovali jeho krásu. Táto rodina je ako jedna z tých, čo dávajú v reklamách. Otec si k nim prisadol a ako zvyčajne sa ich začal vypytovať na prácu. Ja s mamou sme mali všetko dokončené, ešte som zbehla do pivnice po nejakú malinovku. Keď som si konečne sadla za stôl, oco predniesol prípitok. „ Vítam vás v našom malom meste. Dúfajme, že sa vám tu bude dariť a budete mať príjemných susedov. Nie ako my.“ Všetci sme sa zasmiali a štrngli si. O našich susedoch toho veľa neviem, ale sú to podivíni. Nerada na nich myslím, vždy mi naskočia zimomriavky. Každý si začal nakladať jedno, ja som počkala kým si všetci naložia. Ocko živo diskutoval s Neilom o obchodných veciach. Chudák, ani najesť sa nemohol, ale zdalo sa, že bol milo prekvapený otcovým záujmom o jeho prácu. Mama zase preberala, ako môžu vyhrať proces ohľadne toho psychopata. Nemala som rada, keď sa o tom bavili pri večeri, nie to ešte s hosťami. Ale táto téma ma vždy zaujímala, veľmi som sa chcela dozvedieť viac o vnímaní sveta, keď je niekto psychicky narušený. Medzi týmito debatami som počula, ako sa ma niekto niečo pýta. Keď som si uvedomila, že to je Ella, hneď som k nej obrátila oči. „ Čo si sa pýtala?“ Pozrela som na ňu v pomykove. „ Kam chodíš na školu, pretože mňa mama zapísala na Eastlake. Som v triede učiteľky Morissonovej. Počula som, ževraj je to „parketový lev“ alebo ako ju to ľudia nazvali.“ Pochybovačne na mňa pozrela. „Vlastne áno, voláme ju tak, pretože raz na našej párty to poriadne roztočila. Mala trochu vypité vieš.“ Ledva som zo seba vykoktala. Prečo som z nich taká rozrušená? Je to normálna návšteva, nič viac. „ Má v triede pekných chalanov? Rada by som sa s nejakými zoznámila.“ Rozhodne sa usmiala a odfúkla si ofinu z očí. Až teraz som si všimla, že tam je aj Jess, lebo pretočil očami. Bol stále ticho a veľa toho nezjedol. Ale na to, aké mal vypracované telo mi nepripadal, že by nerád jedol. Asi mu toto jedlo nechutilo, čo ma trochu zamrzelo. Keď si všimol, že na neho hľadím, odvrátil sa. Okamžite som sa pozrela na Ellu, ktorá si nič nevšimla a ďalej snívala o chalanoch z našej triedy. Tá si môže nechať zájsť chuť, ani jeden nebude jej typ. „ No, pochybujem o tom, že by sa ti niektorí z nich páčil.“ Zobrala som vidličku a napchala som si do úst ďalšie listy šalátu, skôr ako si všimla môj škodoradostný úsmev.
Komentáre
Prehľad komentárov
Podľa mňa máš naozaj veľký talent, už len to že si tento príbeh vymyslela. Podľa mňa je to naozaj veľmi dobre napísané. Len v tom pokračuj a nezahoď tento talent ;)
Si úžasná
(Anna, 23. 2. 2012 20:47)